Dňa 25. januára 1976 sa v Paríži stretlo deväť ľudí zo štyroch rôznych krajín, aby rozjímali o evanjeliu, ktoré pozýva evanjelizovať Rómov, a vychádzali z dvoch zdrojov: z bohatstva katolíckej cirkvi a z pôsobenia Ducha Svätého. Bolo to neformálne stretnutie, po ktorom nasledovali mnohé ďalšie, až do dnešných dní, keď sa na CCIT zvyčajne stretáva viac ako sto ľudí, približne z dvadsiatich európskych krajín. Animátorom týchto prvých stretnutí bol Joška, teda páter André Barthélemy, a spolu s ním belgickí manželia Elisa a Léon Tambourovci: preto na začiatku bola rokovacím jazykom francúzština. Joška nás opustil v roku 1991, vo veku 76 rokov; Léon nás opustil v roku 2021, Elisa nás zo zdravotných dôvodov sleduje z Belgicka. Ich prítomnosť je však medzi nami stále živá.

Začiatky, ktoré boli inšpirované II. vatikánskym koncilom boli preto neformálne a spontánne, radostné a bratské, a tieto vlastnosti nás sprevádzajú aj dnes, aj keď sme viac štruktúrovaní ako vtedy.

V prvých rokoch sa CCIT vyznačoval jednou charakteristickou črtou: starostlivosťou o krajiny strednej a východnej Európy, kde bola situácia Cirkvi a Rómov obzvlášť ťažká kvôli komunizmu a neprístupnosti, ktorú zaviedol tamojší režim.

Polotajné cesty do týchto krajín umožnili nadviazať kontakty, na ktoré sa po páde komunizmu podarilo nadviazať; so šťastím sme mohli privítať prvých účastníkov zo strednej Európy už v roku 1982! – o to viac sa tešíme, že naše združenie dýcha oboma stranami pľúc. Združenie je katolícke, ale s veľkým ekumenickým duchom; v mnohých krajinách je úzko spojené s pastoračnou činnosťou Cirkvi, ale otvorené aj slobodnému a laickému členstvu. Vo svojom názve si ponecháva podstatné meno “Cigáni“, hoci vieme, že vo viacerých krajinách sa uprednostňuje názov „Rómovia“, ktorý sa používa aj na označenie rôznych denominácií (Sinti, Manuuši, Kalé atď.) alebo jednoducho „ľudia na cestách“.

Medzitým sa CCIT vyvíjalo aj vo svojej vnútornej organizovanosti: získalo stanovy – ktoré prikladáme – a chartu, ktoré organizujú jeho fungovanie a voľbu vedúcich predstaviteľov jeho členmi, ktorých je v súčasnosti 63, samozrejme, niektorí sú Rómovia, niektorí nie sú Rómovia. Aby sa niekto mohol stať členom, musí sa zúčastniť aspoň na troch stretnutiach, byť ochotný podeliť sa o svoje skúsenosti a podať žiadosť o členstvo. Kňaz Piero Gabella bol po Léonovi Tambourovi prvým predsedom zvoleným podľa nových pravidiel, potom túto funkciu zastával francúzsky kňaz Claude Dumas a od apríla 2023 je predsedníčkou Cristina Simonelli z Talianska.

Každé výročné stretnutie sa koná v inej krajine, čo jasne dokazuje „medzinárodný“ charakter CCIT. Stretnutia sa doteraz uskutočnili v 17 krajinách, z toho v ôsmich krajinách strednej a východnej Európy.

Výber tém ilustruje snahu priblížiť sa realite, ktorú zažívajú Rómovia, a to z náboženského aj občianskeho hľadiska. Príklady tém: „Prijímanie rozmanitosti: obohatenie alebo ochudobnenie? „Byť tvorcovia mieru tvárou v tvár fenoménu rómskeho rasizmu“, „Počúvanie Božieho hlasu a hlasu Rómov“. „Ako sa stať svätým v prítomnosti migrantov. Dialóg ako kritérium a metóda“. V roku 2023 bola téma „Kríza a zraniteľnosť ako možnosť pozitívnej zmeny“.

Jednou z aktivít CCIT je dodnes šesťmesačné, päťjazyčné vydávanie malého časopisu Nevi Yag (Nový oheň); prvé číslo vyšlo v decembri 1984 a predchádzal mu „Kuriér“ (niekoľkostranový cyklostyl), ktorý vyšiel sedemkrát – prvýkrát v júli 1980. TERAZ je časopis úplne digitálny, na tejto stránke.

Záujem CCIT aby o ňom vedeli tí, ktorí pracujú s Rómami je teda zrejmý už štyri roky po jej vzniku! Nevi Yag nie je „vedeckým“ časopisom: jeho oblasťou je jednoduchosť. Jeho cieľom je prostredníctvom jednoduchého jazyka a konkrétnych skúseností prispieť k lepšiemu poznaniu rómskeho sveta a jeho spôsobu života, aby sa rozvíjala „otvorenosť srdca a mysle.

Táto spiritualita je darom, ktorý sme dostali od samotných Rómov a ktorý má svoj pôvod vo vzťahu, ktorý spolu prežívame, len čo sa s nimi skutočne zoznámime. Je to “spiritualita šálky kávy“ (navštíviť ich doma, zaujímať sa o nich) prijatej alebo ponúknutej, vo všetkých prípadoch zdieľanej; práve v tejto jednoduchej, ale oživujúcej (energickej, hlbokej) forme sa uskutočňuje výmena, a teda vzájomné objavovanie druhého, na základe rovnosti, aj napriek všetkým rozdielom. Ak je spiritualita posilnená evanjeliovými hodnotami, takéto objavovanie utrpenia druhých, ich radostí, ich túžob, ich bohatstva vytvára priateľstvo. A priateľstvo nie je „cestou k pastorácii“, už samo osebe je pastoráciou s ľudským rozmerom, je teda spiritualitou.

A práve tento vzťah, ak je prežívaný v pravde medzi Rómami a majoritou, chce CCIT vytesať do skaly ako svoje jadro a svoju podstatu.

CCIT chce byť priestorom darovania sa, slobody a bratstva, ktorý úzko spája aktuálnu a neustále sa meniacu realitu Rómov s kresťantvom a našim záväzkom vytvárať s nimi priateľské vzťahy.

Darovanie sa: CCIT teoreticky nerieši humanitárne projekty. Naopak, zmenšujeme vzdialenosti, ktoré oddeľujú Rómov na jednej strane a Cirkev a spoločnosť na strane druhej.

CCIT síce teoreticky nerieši „humanitárne projekty“, ale rozhodne nimi nepohŕda, naopak, našim projektom je kvalita vzťahu, bez ktorého nie je možná spoločná cesta. Boj proti odvekému, ale stále prítomnému pohŕdaniu alebo ľahostajnosti, ktorých sú Rómovia obeťami, pretváranie degradovanej sociálnej štruktúry, ktorá izoluje vyčlenených, je náročnou a dlhodobou úlohou, ktorá nemá len inštitucionálny charakter. Vyžaduje si blízkosť, ktorú niekedy nazývame solidaritou.

Priestor slobody: Rozdiely v rámci CCIT sú obrovské: máme odlišný pôvod, jazyk, kultúru a poňatie Cirkvi. Či už je niekto kňaz, rehoľník alebo laik, iného vyznania, Róm alebo člen majority, muž alebo žena, či je, ako sa hovorí, „progresívny“ alebo „konzervatívny“, každý môže mať v CCIT svoje miesto a nikto nie je votrelec sám osebe; a nejde len o to, aby sme rozdiely prijali, ale aby sme ich milovali, aby sme sa nimi obohatili!

Priestor pre bratstvo: Nie sfalšované bratstvo, ktoré by nebolo ničím iným ako klamlivým bratstvom, ale živé spoločenstvo oživované Duchom a obohacované radosťou, niekedy nespútanou, z toho, že sme spolu a so spoločným ideálom: radostné bratstvo, pretože sme deťmi toho istého Otca v Cirkvi, ktorá musí byť pre všetkých prívetivá, a preto usmievavá.

Modlitba je na stretnutiach CCIT veľmi prítomná, pretože podporuje výmenu a bratstvo. Je to aj dedičstvo Jošku, ktorý si pastoračnú činnosť nevedel predstaviť bez obnovy ducha v modlitbe. Počas zasadnutia sa slávia dve sv. omše, ktoré sa vždy začínajú piesňou „Salve Regina“, ktorú Joška veľmi miloval a ktorá sa na jeho pamiatku stala hymnou CCIT

Záverečné slovo, ktoré by mohlo byť korunou histórie a spirituality CCIT a ktoré by mohlo byť korunou jeho budúcnosti. To, čo je pre CCIT dôležité, nie je samotný CCIT: je to svet, v ktorom žijú spolu Rómovia a majorita v mieri, v spravodlivosti i v radosti.

Preto sa CCIT vyhýba príliš štruktúrovaným formám, ale zároveň nimi nepohŕda, ak existujú; oceňuje štúdium a odborníkov, ale zachováva jednoduchosť a sviežosť, aby nikto nebol vylúčený. Jeho poslanie, aktuálne aj dnes, napokon nachádza svoje korene v evanjeliu: byť maličkým semienkom zasiatym s bratskou radosťou a bezpodmienečnou dôverou, semienkom, ktoré bude tým plodnejšie, čím bude menšie, krehkejšie a diskrétnejšie!